Katka vyštudovala vizuálnu informatiku na Masarykovej univerzite v Brne a dnes pracuje na tvorbe herných mechaník. V rozhovore približuje svoju cestu, výzvy počas štúdia aj to, čo ju na práci programátorky najviac baví.
Od vizuálnej informatiky k herným mechanikám
Čo si vyštudovala?
Bakalára som robila na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity, odbor Počítačová grafika a spracovanie obrazu. Na magisterskom štúdiu som pokračovala v odbore vizuálna informatika so zameraním na vývoj počítačových hier.
Prečo práve takéto zameranie?
Informatika sa dala študovať, ale ja som nechcela ísť čisto informatickým smerom. Lákalo ma niečo kreatívnejšie, preto som si zvolila počítačovú grafiku. Trochu ma prekvapilo, že išlo viac o programovanie a matematiku, ako počítače vykresľujú napríklad 3D objekty na 2D obrazovku, či detekovanie hrán na obrázkoch, než o kreatívnejšie a dizajnové činnosti, ako napríklad 3D modelovanie. Ale čím viac som do toho išla, tým viac ma to bavilo. Na magistrovi som si herný vývoj zvolila už úplne cielene. Chcela som robiť niečo, čo má dušu, nielen riešiť databázy či sieťové problémy.
Čomu sa venuješ dnes?
Pracujem ako gameplay programátorka v štúdiu Grip Studios. Môžeme si to predstaviť tak, že hry sa skladajú napríklad z nejakého príbehu, vizuálu, logických úloh alebo nejakých náročných úloh, ako napríklad preskákať čo najrýchlejšie nejaké prekážky. A na objavovanie tohto príbehu či riešenie nejakej úlohy má hráč k dispozícii nejaké schopnosti. A to sú v zásade tie herné mechaniky (či už pohyb charakteru, interagovanie so svetom alebo aj to, že svet sa môže nejako meniť). Mechaniky definujú, ako hráč môže s hrou interagovať a ako hra reaguje na hráčove akcie. A ja s mojím tímom pracujeme na tom, aby sa tieto mechaniky do hry reálne dostali, aby sa dali hrať, a na to využívame Unreal Engine, ktorý na programovanie využíva C++ a ich špecifický systém „blueprintov“, čo je také vizualizované programovanie.
Ako by si to vysvetlila niekomu, kto nikdy nehral ani neprogramoval hru?
Je to ako bábkové divadlo. V hre sú postavy, scéna, objekty a akcie, ktoré bábky môžu vykonať. Ja zabezpečujem, že tie „bábky“ dokážu napríklad bežať, skákať, otvárať dvere alebo vystreliť ohnivú guľu. Dizajnér navrhne, čo majú postavy vedieť a robiť. Charakter artist pripraví, ako majú bábky vyzerať, animátor pripraví, ako majú vyzerať pri pohybe a interagovaní so svojím prostredím. A nakoniec prídem ja a dám hráčovi nite od tej bábky, aby ju mohol ovládať. Taktiež zabezpečujem aj veci ako napríklad to, že ak sa bábka dotkne ohňa, začne horieť. Takže, ak sa v hre viete niečoho dotknúť, chytiť alebo všeobecne interagovať, tak to je vďaka kódu gameplay programátorov.
Znamená to, že nerobíš grafiku ani storytelling (hovorenie príbehu)?
Presne tak. Grafiku, modely či animácie pripravujú iné tímy. Na storytelling máme scenáristov, tak ako vo filmoch. My dostaneme návrh, čo má byť v hre, a úlohou nášho tímu programátorov je túto predstavu preniesť do reality. Ja postavám dávam „mozog“. Zaisťujem, čo môžu robiť, ako sa budú správať a ako na to svet a hra budú reagovať.
Čo bol ten impulz, ktorý ťa priviedol k informatike? Prečo nie napríklad matematika?
Vadilo mi, že pri matematike som si nevedela predstaviť, čo s tým môžem reálne robiť. Okrem učenia matematiky alebo doktorandského štúdia. Na informatike sa mi páčilo, že má praktické, zaujímavejšie využitie. Mohla som si vytvárať vlastné veci, čo bolo pre mňa veľmi dôležité.
Pamätáš si nejaký moment počas školy, keď si si povedala: „Toto ma fakt baví, som rada, že som si to vybrala“?
Áno, určite. Bol to predmet Algoritmy a dátové štruktúry. Pripomínalo mi to logické hádanky z detstva, strategické hry, riešenie problémov rôznymi spôsobmi. Fascinovalo ma to, ako niektoré riešenia človeku len tak nenapadnú. Musíš premýšľať, kombinovať, hľadať rôzne cesty. A práve tá výzva ma nadchýnala, bolo to ako skládať zložité puzzle, kde každý kúsok musel sedieť presne.
IT ako „mužský odbor“?
Mala si počas štúdia pocit, že je to mužský svet? Ako si to vnímala?
Na začiatku nás bolo výrazne menej dievčat ako chalanov, a postupne ich ešte ubúdalo. Ale keďže som bola na grafike, začala som sa baviť s ľuďmi z dizajnu, myslím, že to bola tá kreatívna časť, ktorú som pôvodne hľadala. Bola som teda často v prevažne ženskom kolektíve. Takže áno, v programovacích predmetoch nás žien bolo menej, ale v predmetoch ako fotografia alebo filmová tvorba bolo veľa žien.
Takže si to ani tak nevnímala?
Nie úplne. Jasné, postupne niektoré baby odišli, ale aj veľa chalanov. Možno by sa z toho dala urobiť štatistika. (smiech)
Čo ti pomohlo štúdium zvládnuť?
Veľmi mi pomáhali kamaráti. Mala som šťastie na ľudí, ktorí boli ochotní pomôcť. A zároveň sme všetci mali pocit, že je to ťažké, nielen pre mňa. Na fakulte sme mali počítačovú halu, kde sa stretávali študenti pred skúškami alebo pri riešení úloh. Keď človek chcel, pomoc si vedel nájsť. A vedel aj on pomôcť niekomu inému. Bolo to super.
Čo ťa na škole bavilo najviac?
Bavilo ma, že na Masaryčke bolo veľa voliteľných predmetov. Napríklad som si na bakalárskom štúdiu zapísala vývoj hier, ktorého cieľom bolo v malom tíme vytvoriť vlastnú malú počítačovú hru. A to ešte predtým, než to bolo povinné na magistrovi. Ďalej sme mali 3D modelovanie, dizajnovanie hier, večernú kresbu, a rôzne umelecké predmety. Naviac sme mali možnosť študovať aj predmety mimo informatiky, napríklad japonské digitálne hry z filozofickej fakulty. Bola tam veľká voľnosť. Štúdium sa dalo prispôsobiť vlastným záujmom.
Čo by si poradila niekomu, kto váha, či ísť na informatiku?
Určite to stojí za to skúsiť. Informatika nemusí byť len o programovaní databáz či sieťových protokolov. Je to obrovský svet s množstvom kreatívnych odborov, od grafiky cez herný vývoj až po dizajn. A aj keď to niekedy býva náročné, netreba sa báť požiadať o pomoc. Myslím, že kľúčom je nájsť si vlastné zameranie, niečo, čo ťa skutočne baví. A nebáť sa vyskúšať aj to, čo sa na prvý pohľad nemusí zdať typické pre informatiku. Práve tie netradičné kombinácie bývajú často najzaujímavejšie.
